Televízna "zábava"

Sama mám problém zadefinovať svoj dojem z tohtoročnej „Bielej noci“ v Košiciach. Nevynechala som doposiaľ ani jeden ročník, tešila som sa aj na tento  v poradí štvrtý. Na neskutočné množstvo ľudí v centre mesta a jeho priľahlých oblastiach som si pri  tejto akcii počas zvykla, každým rokom bolo ľudí čoraz viac. Po štyroch ročníkoch „Bielej noci“ v Košiciach už viem popísať  základné rady, ktoré „nováčikom Bielej noci“ snáď aspoň trošku pomôžu. Medzi radu č.1  jednoznačne zaraďujem značnú dávku trpezlivosti, čakáte  totiž na všetko, na všetko čo si len viete predstaviť, čakáte v radoch, obtĺkaný množstvom ľudí. Rada č. 2 jednoznačne si vezmite so sebou vodu a niečo malé na zahryznutie vzhľadom na to, že okrem zopár reštaurácií a snáď najznámejšej pizzerie v Starom meste, ktorá má po novom  už dve pobočky, nenájdete nič, snáď len bary bez možnosti jedla, však načo by boli pootvárané iné bistrá keď je v meste len niečo vyše desiatok tisíc ľudí že? Rada č. 1 s trpezlivosťou platí aj pre tie reštaurácie, ktoré sa už naučili, že sa im oplatí zostať otvorené, aj nad rámec otváracích hodín. Avšak nájsť v nich k dispozícií jeden voľný stôl je nemožné, teda stôl možno aj nájdete, ale viac ako jednu či dve stoličky k nemu určite nie. Takže rada č.3 choďte do mesta maximálne vo dvojici, akékoľvek vyššie číslo je predzvesťou neustáleho sa strácania jednotlivých členov skupiny, lebo aj keď je to „Biela noc“  čo by malo znamenať, že nebude tma, neuvidíte ani keď budú krok od Vás  a zároveň podľa rady č.2 aj keď konečne spoločne nájdete reštauráciu tak sa neusadíte. Pod radu č.4 zaraďujem popri už spomínanej trpezlivosti aj  pevné nervy vo vzťahu k nadšeným návštevníkom „Bielej noci“,  prichystajte sa na húfy kočíkov, skupiniek podnapitých tínedžerov ako aj obyčajných nevšímavých drzých ľudí, ktorých športom, aspoň to tak vyzerá, je drgať a triafať do ostatných a to bez akéhokoľvek ospravedlnenia. Takže po takej hodinke toho máte dosť a chcete ísť domov. No čo už, aj to patrí k takýmto megaakciám, ktoré sú bez akejkoľvek organizácie „organizované“ v meste. A snáď ako posledná rada č. 5 a to tá najdôležitejšia vyhýbajte sa akýmkoľvek uzavretým priestorom s možnosťou vchodu aj východu v jednom.  To čo ma skutočne tieto ročníky „Bielej noci“ naučili je vyhýbať sa akýmkoľvek atrakciám, ktoré nie sú na voľnom priestranstve, lebo aj tam máte občas čo robiť aby ste z toho vyšli bez ujmy. Tým ktorý na                    „Bielej noci“ boli nemusím nič vysvetľovať, tým, ktorý si ju ešte „neužili“ odkazujem počkajte si na budúci rok, určite bude zas.  Čo sa týka programu, neviem ako Váš ale môj osobný  názor je, že každým rokom je to horšie ako aj, že občas nie je zlé držať sa starého a osvedčeného  najmä ak to malo neskutočný úspech a verejnosťou  je to žiadané (napr. svietiace lyžičky v Mestskom parku počas prvého ročníka).  Tento ročník sľuboval okolo 40 stanovíšť.  Podľa slov organizátorov malo ísť hlavne o svetelné inštalácie čo malo dať pravý význam názvu „Biela noc“. V skutočnosti  však z toho nebolo nič. Jedným z najväčších sklamaní snáď bol totálne tmavý Dom sv. Alžbety, v ktorom sa síce nachádzala jedna zo svetelných inštalácií, ale zvonku bola len tma. Očividne ani „Biela noc“ s množstvom ľudí a turistov v uliciach, ani Medzinárodný maratón mieru, ktorý sa beží hneď na druhý deň po „Bielej noci“ a je v spojitosti s ním skutočne vysoká pravdepodobnosť väčšieho výskytu turistov ako aj bežcov v uliciach, neprinútilo mesto  aby túto krásnu dominantu Košíc na jeden večer nasvietili farebnými svetlami. Keď už je reč o tých svetlách tak neboli nikde, okrem jednej svetelnej inštalácie pri soche Immaculata, stabilne nasvietenej spievajúcej fontány pri divadle a Kunsthalle. Tohto roku sa značná časť atrakcií sústredila do Kulturparku, čo si dovolím  povedať nebol správny krok, vzhľadom na to, že Kulturpark je značne vzdialený od centra mesta, na to aby ste preparkovali zabudnite, budete radi ak vôbec zaparkujete v meste, pričom sa toho miesta budete držať zubami nechtami a nie to ešte aby ste preparkovali ku Kultúrparku. V prípade, že máte nedajbože ešte deti absolútne nie je možné premiestňovať sa pešo, čo si asi predstavovali organizátori. Takže vyše desať stanovíšť Vám  tým pádom padá.  Aby som nevyťahovala len to zlé, tak skutočne nádherným zážitkom bol tzv.“ oblak/cloud“, pri Miklušovej väznici, ktorý bol vskutku dostupný, nasvietený, krásny a interaktívny. Vzhľadom na to, že bol vytvorený z množstva žiaroviek, ktoré sa zapínali potiahnutím šnúrky, ste si ich mohli zapnúť a vypnúť ako ste chceli. Jednoznačné plus mala aj ulička remesiel, v ktorej hrala skvelá  hudba, bola pekne vysvietená, plná sviečok a zdobilo ju množstvo na stenách pripevnených obrazcov origami. Veľmi zaujímavým bolo aj stanovište v Kunsthalle, kde ste sa mohli pozrieť na znázornenie vĺn mora, urobených z CD nosičov. Bolo to pekné, veľké, vysvietené a ligotavé. Veľké plus. Taktiež vystúpenie Capoeiri,  s ich vlastnou živou hudbou a spevom,  v uličke pri Čajovni Amana,  bolo úžasné, pričom ani neviem či členovia predstavenia Capoeiri patrili medzi účinkujúcich „Bielej noci“ ale vydržala som sa na nich pozerať viac ako polhodinu. Úsmevným bolo  aj stretnutie neznámeho mladíka z Čiech, ktorý nám závidel, že bývame v Košiciach, podľa jeho slov sme najkrajšie mesto na svete a jednoznačne sa tu chce presťahovať. Bohužiaľ to najpozitívnejšie  som už asi vyčerpala. Nedostatky sa hrnuli priam z každej strany, počas štyroch hodín, ktoré som strávila v meste som nestretla  ani jedného organizátora/dobrovoľníka,   či niekoho kto by pobehoval s tričkom „Nuit Blanche“ a rozdával by plánik vystúpení a stanovíšť,  hoci to vedenie „Bielej noci“  sľubovalo.  Informácie žiadne, okrem zopár informačných panelov postavených na rozličných miestach, ktoré síce boli dosť veľké, ale  bez akéhokoľvek osvetlenia.        Vznikal pri nich zaujímavý  obraz desiatich ľudí s blikajúcimi mobilnými telefónmi, ktorí sa snažili na paneloch čosi v tme prečítať. O nič lepšie to nie je ani so stojanmi s číslami, ktoré sú postavené pred jednotlivými stanovišťami. Každoročne sú malé, nenasvietené, z diaľky nemáte šancu vidieť aké je tam číslo stanovišťa či prečítať si názov stanovišťa. Pravdu povediac budete radi ak vôbec medzi tými ľuďmi nejaký ten stojan uvidíte prihliadnuc na ich výšku okolo 1,5 metra. Avšak aj tento rok sa dokázalo vytvoriť  jedno z mála čarov tejto noci a to  pocit veľkomesta kedy sa nahrnú celé Košice na hlavnú ulicu. To čaro  však opadlo keď som sa vybrala do mestského parku pri železničnej stanici s malou dušičkou, že tam nájdem aspoň niečo pekne nasvietené aj keby to nepatrilo do réžie „Bielej noci“, ktorá tento rok v mestskom parku nevytrovila žiadne stanovište, čo si myslím, že je najväčšia chyba vzhľadom na to, že ten park s neskutočnou rozlohou je na to akoby stvorený. Nevraviac o dokonalých svietiacich lyžičkách, ktoré sa v ňom objavili počas prvého ročníka a Košičania na nich do dnešného dňa spomínajú ako na niečo neskutočné a určite by väčšina uvítala keby sa bez akýchkoľvek obmien zopakovali zas. Pravdupovediac myslím si, že tak 40%-45%  stabilných návštevníkov „Bielej noci“  idú každoročne do mesta vo viere, že lyžičky opäť nájdu alebo sa im nejaká tá inštalácia aspoň pripodobní. Rovnako ako v prípade minuloročnej inštalácie „Drops / kvapky“, opäť v mestskom parku, ktorá zažila porovnateľný úspech ako lyžičky. Základným parametrom oboch týchto úspešných inštalácií, bol Mestský park, netradičné osvetlenie, veľká rozloha  a jednoduchý nápad.   Avšak tento rok  bola inštalácia  v parku v podobe toho, že už o deviatej večer ste sa  do parku ani nevedeli dostať, vzhľadom na to, že tam na Vás čakal pohľad na nervózneho SBS-kára, ktorý doslova drzo vyhadzoval ľudí  spred brány parku so slovami, že sa park zatvára o deviatej. Park bol tmavý a množstvo ľudí, ktorý ním prechádzali a okrem prechádzky  očakávali, že v ňom niečo bude boli značne znepokojení keď si SBS-kár zmyslel, že urýchli odchod ľudí z parku ako aj znemožní vchod doň tým, že začal pomaly zasúvať bránu, pričom sa prechod zmenšoval čo spôsobilo len viac problémov a nedorozumení. Tí vo vnútri nevedeli čo sa deje a rozbehli sa k zatvárajúcej bráne, tí, ktorý sa do parku chceli dostať zostali stáť pred bránou s nervóznym SBS-károm, ktorý len kričal, že v parku nič nie je a zatvára sa. Takže asi tak. Takže som sa doslovne pred bránou parku otočila a odišla preč s takým príjemným pocitom, o ktorom sa tu snáď ani nemusím zmieňovať. Neviem a ani si nechcem predstaviť ako by ten SBS-kár zareagoval keby sa ho niekto opýtal nedajbože v angličtine či skutočne sa v parku nič nekoná a či sa skutočne už zatvára. Samozrejme táto pravdepodobnosť je úplne nulová napriek tomu, že bola noc  Medzinárodným maratónom  mieru zdôrazňujem pred medzinárodným a v meste bolo vyše zopár desiatok tisíc ľudí.  Je mi jasné, že s týmto SBS-károm a jeho prístupom nemá „Biela noc“ viac menej nič spoločné, ale výstrahou by mali byť tie stovky ľudí v húfoch prechádzajúcich cez park hľadajúcich nejaké to stanovište a niečo nasvietené. Novinka, ktorá obohatila tento ročník „Bielej noci“ bola v podobe kovového zábradlia z oboch strán, ktoré lemovalo polovicu hlavnej ulice až k Dómu sv. Alžbety. Chaos, ktorý toto zábradlie vytvorilo Vám ani nemusím popisovať. Množstvo ľudí sa dostalo kvôli davu, do skutočne úzkeho priestoru, z ktorého sa nedalo dostať, vzhľadom na to, že zábradlie sa tiahlo po oboch stranách už od rozostavaného pódia pred hotelom Hilton. Ako sa dalo tušiť priechody v ňom boli len dva a to so značným rozstupom, takže ak ste sa medzi zábradlia dostali nezostávalo Vám nič iné len isť celý čas v ňom kým ste sa po dosť dlhom úseku  dostali k jeho otvoru. Prirodzeným následkom bolo násilné vysádzanie pospájaného zábradlia okolitými ľuďmi, ktorí chceli zmeniť smer a v žiadnom prípade nechceli hľadať otvor a opätovne sa tak vracať k miestu, ku ktorému nemohli odbočiť lebo im bránilo zábradlie. Je mi jasné, že zábradlie má svoju úlohu zohrať na Medzinárodnom maratóne mieru na druhý deň, avšak skutočne si myslím, že sa to dalo vyriešiť aj inak, vzhľadom na to, že tento ročník nie je prvý ale štvrtý, takže museli predpokladať množstvo ľudí a taktiež množstvo problémov s takým veľkým nekontrolovateľným  davom, keď tam to  pospájané zábradlie po oboch stranách osádzali.               No čo už, informovanosť a organizovanosť je základným nedostatkom každoročnej „Bielej noci“.  Tak už len záverom aby som to zhrnula,  „Bielu noc“ navštevujem už od jej prvého ročníka, ktorý bol podľa mňa doteraz najlepším, neviem či to bolo tým, že bol prvý alebo tými povestnými svietiacimi lyžičkami v parku. Inak povedané som jej verná a skutočne som sa zatiaľ každoročne na ňu veľmi tešila avšak po posledných dvoch rokoch aj keď nechcem, začínam byť značne skeptická, čomu nepomohol ani tento ročník, z ktorého som pomerne  sklamaná.  Avšak  posledná bodka večera ho aspoň trošku vylepšila aj pre to, že šlo skutočne o bodku v podobe svietiacej bodky, ktorú ste si mohli zakúpiť za symbolický dobrovoľný príspevok.  K dispozícií ich malo byť  niekoľko desiatok tisíc, ja som bola šťastná keď som doslova ulovila dve usmievavé  a dokonca  aj milé brigádničky zašité v parku pri Dóme a spýtala sa či si môžem tú bodku zakúpiť. Nakoniec so želaním pekného večera od  dvojice dievčat, spomienkou na krásny „cloud“, na ktorom som si zapla svoju žiarovku, pohľadom na náhodne padajúcu hviezdu nad hotelom Hilton a s prilepenou svietiacou bodkou na bunde, ktorá mi vyčarila konečne po celom, trošku strastiplnom,  večere úsmev na tvári,  som tohtoročnú „Bielu noc „ ukončila.